jarod

Mám ho rád. Možno až príliš... Už od prvého momentu. Neviem, čím to je... Možno jeho miestami núteným smiechom, miestami zvláštnej farbe hlasu, ktorý dokáže meniť každú chvíľu. Nie meniť tým spôsobom, že by imitoval hlasy iných ľudí, ale od vety k vete tým spôsobom, že dá každej z nich iný význam. A aj preto, že ma volá dvomi rôznymi menami - buď Martin, alebo keď chce niečo zdôrazniť alebo mi niečo vytknúť, tak Maťo s dôrazom na "ťo"... ja viem, je to strašte teplé a strašne sa mi to páči... Sám neviem prečo. Nikdy som nemal rad tieto priteplený spôsob rozhovoru, pravdou však je, že u neho mi to nevadí, ale dokonca sa na to teším, keď to ide povedať - niekedy to už viem vycítiť, keď sa ma chystá zakončiť vetu mojím menom a preto občas tie vety týmto smerom aj vediem. Nie, nie je to narcizmus, nemám rád, keď ma tak ľudia volajú, mám však rád, keď ma tak osloví on.

Mám ho rád, lebo sa s ním dokážem rozprávať niekoľko hodín cez telefón. Častokrát sú to rozhovory bez akejkoľvek pointy a práve to je na nich to pekné. A robí jednu hroznú vec - počas rozhovoru odbieha a vybavuje množstvo iných vecí. Neustále prepína televízor a referuje mi o tom, čo práve vidí na obrazovke... O niečom sa rozprávame a on zrazu začne dvojminútový monológ o reportáži, ktorú práve sleduje. Neznášam to a zároveň ma to trochu teší, keď to spraví.

Mám ho rád, pretože sa stále teším, keď ho mám stretnúť. A on vždy strašne mešká. Nie tak, že pár minút, on mešká niekoľko hodín. Dohodneme sa na ôsmu večer a on príde o jedenástej s takým previnilým výrazom, že mu v momente odpustím, že mal potrebu pozrieť si Banánové rybičky, tri krát sa medzitým najesť a vybaviť asi dvadsať telefonátov (strašne veľa telefonuje a má asi tri alebo štyri telefóny)... Hrozný chlap, ja viem... Stále si hovorím, že takého nechcem a že ma asi porazí, ak si takého raz nájdem a na druhej strane viem, že nechcem žiadneho iného.

Mám ho rád pre toto všetko a asi ďalších dvadsať vecí, ktoré by som tu vypisoval ešte dlho a aj tak by to bolo stále o tom istom :)

...

Ja viem... robím chybu. Strašne som sa na neho namotal. A keď som ho prvýkrát stretol, tak v bare hrala Madonna a jej Hung up. Ja viem, strašný gýč na prvé stretnutie, ale čo už. Nech sa deje, čo sa má... Aspoň vtedy sa dialo. Rozprávali sme sa o strašných blbostiach, o znameniach, o tom, čo robíme a bolo mi strašne dobre. A aj keď sme si nevymenili kontakt, nejako sme sa znovu stretli. A keď sme sa znova stretli, tak som ani nevedel, že je to on. Poznal niečo, čo pozná málokto. A v momente, keď som zistil, že je to on, nevedel som, čo skor robiť a čo skôr povedať... A hneď v ten večer sme sa stretli...a napriek tomu, že to stretnutie bolo veľmi zlé a formálne, stretli sme sa aj potom... a odvtedy sa už neviem dočkať ďalších stretnutí :) A prečo som vlastne spravil chybu, že som sa na neho tak namotal? Jednoduché - on to totiž úplne presne tak necíti. Áno, asi ma má rád, no nie do takej miery, ako mám ja rád jeho - a v tom bude problém. Viem, že bude, možno nie dnes, možno nie zajtra, ale bude a stane sa tak čoskoro... A aj keď sa toho bojím a niekde vo mne sa stále ozýva to moje rozumnejšie JA, nech si to uvedomím čo možno najskôr, tak nechcem. Ešte nie, ešte je príliš skoro uvedomiť si, že toto celé je dočasné a keď to skončí, tak to bude strašne bolieť... A možno nie, možno to nie je dočasné, možno nás čaká ešte strašne veľa pekných spoločných chvíľ, ktoré budú trvať dlho... Asi nemá zmysel to teraz riešiť. Teraz chcem len jediné - užívať si každý pekný moment, ktorý ma čaká. Nechcem sa dívať stále za roh a strachovať sa, čo bude o niekoľko dní, čo sa raz stane... Pretože až do toho momentu, kedy to príde, viem, že to budú možno najšťastnejšie dni mojho života. A tak si to budem vychutnávať...

Nech sa deje, čo sa má...